Poznáme sa už dlho, už sú to roky. Vždy sme sa mali o čom porozprávať, bolo nám spolu príjemne a tak bolo zrejme len otázkou času, kedy preskočí iskra. Stalo sa tak niekedy v čase skúškového. Problém však bol, že nebývame v rovnakom meste. Ale vždy keď to bolo možné, stretávali sme sa. A aj napriek vzdialenosti bol náš vzťah krásny, celé leto sme mali jeden druhého.

Ale nevyhol sa problémom, ktoré nastali hlavne, keď začala škola a už sme mali len málo času jeden na druhého. Chýbala si mi však veľmi a tak som sa rozhodol, že za tebou nájdem. Opäť to bolo super, keď sme sa stretli na stanici. Vždy, keď som bol s tebou, nič iné pre mňa neexistovalo. Spomínam si na to, akoby sa to stalo len včera. Ležali sme na posteli, pobozkal som ťa a povedal ti: "Nechcem ťa stratiť". Ty si mi pozrela do očí, usmiala sa a odvetila iba: "Nestratíš". Povedala si to s takou samozrejmosťou, akoby si vravela, že každé ráno vyjde slnko, proste si tomu verila celým svojím srdcom.

No už za dve hodiny (ak to vôbec boli dve hodiny) sa to stalo...nastali problémy. Plakala si a ja som ani nevedel, čo mám povedať, čo mám spraviť, aby som ťa utešil. Keď si ma potom odprevádzala na stanicu, napätie by sa dalo krájať. Pamätám sa na to všetko, pamätám sa aj na náš posledný bozk. A celú cestu domov som len rozmýšľal, či som mal spraviť niečo iné, povedať niečo iné. Ale stále som mal plány na našu budúcnosť, na prázdniny - na Vianoce, na Silvestra...

Čakal som, volal som, písal som ti SMS, no odpoveď neprišla. Ty si už mala jasno, kým ja som sa pozeral na naše spoločné fotky, myslel na teba a spomínal. Trvalo to takmer týždeň. Za tú dobu by to už zrejme každému došlo...vlastne to už došlo aj mne, len som si to nechcel priznať, nechcel som si to pripustiť. Vymýšľal som si výhovorky, ako, že ti došiel kredit, že si stratila mobil, že ti padol internet. Všemožne som zdôvodňoval to, že sa mi neozývaš, lebo som jednoducho nechcel uveriť tomu, že by to skončilo takto náhle, že by si sa mi proste jeden deň vôbec neozvala a tým by to haslo. Ale bolo to tak. Päť dní si ma nechala hádať a potom prišla rozlúčka.

Z nášho spoločného vlaku si vystúpila, kým ja som spal, no nechala si mi v kupé kufor plný spomienok. A tak sa vzťah, v ktorého dlhé trvanie sme obaja verili, stal len krátkym románikom, iba letným úletom. Takým, na ktorý spomienky by mal so sebou odniesť jesenný vietor.

A ja som v tebe stratil svoju milovanú, aj svoju najlepšiu priateľku a všetko sa vrátilo do starých koľají. No pri tom, ako dlho sa už poznáme, som už takmer zabudol, aké prázdne sú dni bez teba. A mne v hlave dookola bežia slová piesne od Nelly Furtado:

"Flames to dust,

lovers to friends

Why do all good things come to an and?"

A sám neviem, či by som sa mal pri nich sarkasticky pousmiať, alebo skôr utrúsiť slzu, či dve...

Prístupov 5976

Kvalita článku